110-te modlitby boli super. V závere sme mali čas keď sme mohli vnímať čo Duch hovorí k nám. A čo povedal? Tak, posnažím sa to prerozprávať. Prvé bolo povzbudenie, že Boh pozná naše starosti a počuje naše volania a tak sa nemáme báť lebo On splní to, čo zasľúbil. Zvyšné sa niesli v znamení napomínania. Boh hovorí, že kto je verný v malom, toho ustanoví nad veľkým. Avšak veľa ľudí je neverných v malom ( napríklad v svojich školách) a preto nemôžeme vidieť veľké veci. Vystupňovalo sa to ďalej. Boha urážame tým, že šliapeme po veciach, čo nám dal. Máme toľko vecí a požehnania ako nikto a predsa stojíme na tom istom mieste niekoľko rokov. Berieme ako samozrejmosť, že prebudenie príde. Že jednoducho príde automaticky, ale nepríde. Nepríde ak len tak budeme sedieť a nič nebudeme robiť. A posledná výzva bola aby v našej mládeži boli vzbudení radikálni hrdinovia. Pre ktorých je žiť Kristus a umrieť zisk. To čo sa deje na modlitbách je veľmi ťažko opísateľné slovami. Nemá to také sýte farby ako keď ste tam a počúvate čo hovorí Boh a keď vy hovoríte Jemu. Pozývam vás piť priamo z prameňa, na mládežníckych modlitbách je pre to priestor.
Giovi
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára